Gabriela Fukatsch: Zahraničné ocenenia sú ako surfovať na veľkej vlne
Na svojom konte má mnoho prestížnych zahraničných ocenení. Jej stavby založené na funkcionalizme a minimalizme zaujali viaceré medzinárodné poroty a Gabriela Fukatsch tvrdí, že aj na Slovensku vieme vyprodukovať stavby európskeho nadpriemeru. „My Slováci sa nejako nevieme chváliť a máme tendenciu podceňovať sa,“ tvrdí a hovorí, že vyskočiť zo svojej bubliny je úžasný pocit.
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že architektúru nevnímate len ako službu alebo biznis, ale ako umenie. Ako by ste teda opísali vašu tvorbu, v čom je špecifická, v čom spočíva to vaše umenie?
Je veľmi ťažko hodnotiť sám seba. Ako tvorca môžete povedať, čo ste asi chceli dosiahnuť, ale ohodnotiť sa – to by som prenechala iným. A prečo umenie? Učili nás, že architektúra je matka umení, a tak nejak to mám zakotvené v sebe. Akurát včera tu bol klient, ktorý mi tvrdil, že architektúra nie je umenie. Tak sme o tom mali asi hodinový diškurz (smiech). Dnes mnoho ľudí vníma architektúru služby: klient si niečo objedná, ty mu to ako architekt nakreslíš a tam končíš. Toto však ja ako architekt odmietam. Myslím si, že tvoríme umenie a máme tiež právo na sebavyjadrenie.
Nehovorme teda o hodnotení vašej tvorby, ale skôr o leitmotívoch, o tom, čo vedome vkladáte do vašich návrhov…
Tak, ako sa aj moje štúdio volá modulor, je to najmä moderna, funkcionalistické základy. Tak sme boli aj vychovaní na škole. Moderna bez príkras, bez ornamentov. Funkčné, jednoduché dispozície, biele, hladké fasády, domy bez šikmých striech a ak sa to dá, dostať sa až do minimalizmu. Niektorí si myslia, že je tento trend už za zenitom, ale ja si myslím, že sa funkcionalizmus dá krásne skĺbiť s minimalizmom. Samozrejme, ak má klient iné potreby na sebavyjadrenie, netlačíme ho silou-mocou do funkcionalizmu, vychádzame v ústrety individuálnym požiadavkám.
Ktoré faktory sú na začiatku procesu tvorby pre vás kľúčové, také, ktoré najviac ovplyvnia budúcu podobu stavby? Nakoľko je to klientova predstava a nakoľko vaša snaha posunúť to bližšie k funkcionalizmu?
Napríklad pri verejných súťažiach je to pole je na začiatku veľmi otvorené. Dostanete zadanie a úradník vám z hľadiska architektúry do toho nevstupuje. Práve to ma na verejných súťažiach baví: dostaneme zadanie a potom máme voľné ruky. To je na tom pekné. V týchto verejných stavbách sú potom jediným faktorom, ktorý do toho vstupuje, stanoviská útvarov hlavného architekta. To sú vždy plodné a príjemné diskusie.
V súkromnom sektore už nezažívame kolíziu s klientom asi nikdy, lebo tým, ktorí nás oslovujú, sa páči naša predošlá práca. Vyberajú si nás na základe nášho portfólia.
V dnešnej dobe je kladený veľký dôraz na osobitosť, warm minimalizmus, odraz osobnosti majiteľov nielen v interiéri, ale aj forme samotnej stavby. Je možné to spojiť s funkcionalizmom? Nebijú sa tieto dva princípy?
Nie, práve sa to krásne dopĺňa. V tom je nádhera funkcionalistického princípu, že je nadčasový, nestarnúci. Máme domy, ktoré sú hotové desať-pätnásť rokov aj dlhšie, a vedia nádherne komunikovať s dobou. Tým, že sú bez príkras, bez dobových obmedzení, tak nestarnú. Minulý rok sme v Nemecku dostali cenu za dom, ktorý bol realizovaný pred ôsmimi rokmi a bol vyhodnotený ako inovatívny. V tom je vidieť sila jednoduchého návrhu. Jednoduchú, nezaťaženú dispozíciu krásne môžu doplniť warm trendy a možno o päť rokov trendy iného druhu. Preto robím miesto interiérov radšej stavby – ich odkaz mi pripadá trvácnejší. Stavba ostáva. Keď vidíte tie krásne modernistické domy z tridsiatych rokov, sú fantastické a stále fungujú aj dnes.
Spomenuli ste ocenenie. Na svojom konte máte mnoho prestížnych ocenení vrátane BIG SEE Architecture Award, Iconic Award alebo German Design Award. Čo považujete za najväčší prínos takýchto ocenení pre architekta?
Pozvánky do súťaží mi chodili roky. Ja som na ne začala reagovať asi pred tromi, štyrmi rokmi. Prvú vec sme prihlásili do BIG SEE Architecture Award v roku 2é21. Nepoznala som od kamarátov či kolegov viac, takže to bol pre mňa taký skok do neznáma. Dobré to je v tom, že zrazu vyskočíte z tej svojej bubliny. Máme tu nejakú slovenskú societu, maximálne idete do Prahy. Zrazu vás to vytiahne do zahraničia, kde sa stretnete s inými kolegami, architektmi z iných štátov. Konkrétne to BIG SEE je výborná vec, keďže je to festival architektúry. Nadviažete kontakty, profesionálne priateľstvá a zrazu tú svoju robotu vidíte z nadhľadu a v inom kontexte. Úplne sa nadýchnete. Nejde o to, či vyhráte alebo nie. Ide o to, dostať sa na tú vlnu. Ako keď surfujete a zrazu príde veľká vlna. Je to úžasný pocit.
Bez toho, aby sme degradovali samotné ocenenie: dá sa teda povedať, že kontakty a rozhľad sa rovnajú zisku samotného ocenenia?
Áno. Presne o to ide. Cena? Dobre, je tu na poličke, vrátane nominácií som prestala počítať pri desiatke. Ide o to dostať sa do medzinárodnej architektonickej komunity ľudí, čo vás napĺňa a tá komunita sa na vás pozerá. Tu na Slovensku som mala pocit, že som taká neviditeľná, no name architektka. Síce vyhráte niekoľko verejných súťaží, ale „fackujú“ vás úradníci v samosprávach s vecami, ktoré ani nesúvisia s architektúrou. A zrazu stojíte na stagi a máte možnosť prezentovať svoj projekt. Nechcem sa chváliť, ide skôr o také sebanaplnenie. Ja tú prácu mám rada, žijem ňou a keď vás zrazu niekto počúva a vníma, čo hovoríte, je to úžasné. Preto to robím a idem ďalej, aktuálne do Paríža, kde sme dostali čestné uznanie.
Bola teda na týchto festivaloch architektúry nejaká zaujímavá myšlienka alebo prístup, ktorý vo vás špeciálne zarezonoval?
Sú tam všelijaké parádne prednášky svetových architektov. Boli tam teraz napríklad Nóri, ktorí robia svetelné šou na severnom póle. To možno dokonca ani primárne nesúvisí s architektúrou. Modelujú v priestore laserovými svetlami rôzne inštalácie. Z toho som ostala úplne ohromená. To som tam len tak sedela a uvedomila si, kde sme my na Slovensku a kde je Nórsko. Nielen v tvorbe, ale aj v uvažovaní.
Ak ste sa predtým vnímali trochu ako neviditeľnú architektku, zmenilo sa to po zisku týchto ocenení?
Áno, zmenilo. Slovensko funguje v tomto smere trochu zvláštne. Dlhé roky som členkou aj Českej komory architektov, a tam vás hneď zavolajú – poďte do platformy Architektky. Poďte do poroty študentskej súťaže, a tak ďalej. Sú takí aktívni, radi druhých zapájajú. Slovensko tak nefunguje. U nás sa všetci začnú usmievať a potom sa začnú nenápadne pýtať (smiech). Ale áno, zmenilo sa to. Napríklad teraz nás s kolegyňou pozvali do Nitry prednášať, ako sa slovenský architekt môže presadiť vo svete. Začali za mnou chodiť iní slovenskí architekti s otázkou, ako sa to dá, ako to robiť. Teším sa, lebo som možno v tomto smere takým pionierom. Tešilo by ma, ak by sme ako slovenskí architekti mali viac odvahy sa takto prezentovať. Minimálne v Európe.
Vznikli z účasti na týchto súťažiach pre vás aj nejaké konkrétne zahraničné spolupráce?
Áno, oslovili nás z talianskeho nadnárodného štúdia ohľadom spolupráce. Teraz prišlo aj pozvanie na bienále architektúry do Benátok, urobiť výstavu, ktorá potrvá od mája do októbra. Oslovenia a nominácie prichádzajú a uvidím, ako s tým naložím.
Myslíte si, že práve takéto ocenenia môžu napomôcť zviditeľneniu slovenskej architektúry v zahraničí?
Áno, treba do toho ísť. Ale treba do toho aj investovať, aby sme zase neočakávali, že to bude zadarmo. Možno je aj to často prekážka. My sme ale napríklad na German Design Award aj na Iconic Awards dostali grantovú podporu od Nemeckého inštitútu pre dizajn. Treba to sledovať. Alebo je aj možnosť odpustenia poplatkov.
Podľa vás teda diela slovenských architektov majú na to, aby sa presadili aj v európskom alebo globálnom meradle?
Určite. Nie je to ani hanba, ani drzosť, ale úplne prirodzená vec. Len my Slováci sa nejako nevieme chváliť a máme tendenciu podceňovať sa. Určite tu vieme vyprodukovať európsky priemer, dovolím si povedať, že aj nadpriemer.
Čím musí podľa vás disponovať stavba, aby dokázala zaujať aj v európskom či svetovom meradle, vykročiť zo šedého priemeru?
V porote sú vždy medzinárodní architekti. A oni to zrejme hodnotia globálne, nie vždy trendovo. Ja mám pocit, že u nás sa hodnotí architektúra veľmi trendovo. Čo je trend, to je dobré. Mnohé veci v súvislosti napríklad s udržateľnosťou sa robia trochu silene. Svet ale mnohé témy vníma z nadhľadu a možno práve to, že naše štúdio má domy jednoduché, tam zarezonovalo.
Ak spomínate udržateľnosť – vnímate, že diskusia ohľadom tejto témy je v zahraničí už v iných bodoch ako na Slovensku?
Áno. Ja si myslím, že u nás na Slovensku nerobí udržateľné stavby nikto. Poviem to tak jednoducho, že v zahraničí to s udržateľnosťou myslia naozaj vážne. Už keď začínajú navrhovať dom. My napríklad robíme veľa prestavieb a mne často až zle z toho, koľko investorov chce tie stavby úplne rozbúrať. Na Slovensku je prirodzené stavby búrať a stavať nové. Búrať stavby a nahrádzať ich novými – aj keď tie nové budú mať energetické úspory – to predsa nie je udržateľnosť. My by sme mali obnovovať to, čo máme. V Európe je to úplná alfa a omega, tí ľudia tak jednoducho rozmýšľajú. A počúvajú architekta, či už investori alebo aj úrady.
Čo by sa malo zmeniť, aby sme tiež nastúpili na tú cestu skutočnej udržateľnosti, o ktorej hovoríte?
Ja si myslím, že to súvisí s celkovou vyspelosťou spoločnosti. Bude to však možno o 50 rokov, možno až o sto.
Dá sa pri spätnom pohľade povedať, akým smetom sa vyvíjala vaša tvorba? V čom vás alebo váš prístup zmenili skúsenosti z medzinárodných podujatí?
Začala som byť pyšná na svoju prácu. Že nie je chyba vo mne, keď sa cítim byť neviditeľnou. Treba len zaklopať na iné dvere a zrazu je človek prijímaný a oceňovaný, čo veľmi pohladí po duši. A nejde o to stavať si pomníky, ale o to, že z tej práce sa teším a chcem ju s niekým zdieľať. A keď vás nevypočujú doma, tak treba ísť ďalej.
Video: https://www.youtube.com/shorts/Kehjhg3F78o
Rozhovor v Top trendy v bývaní 2025
web-star.sk | Administrácia